Mestečko Žarnovica v 50-tych rokoch minulého storočia urobilo vo svojom vývoji krok vpred. V roku 1953 tu pribudla nielen nová budova školy, ale aj plochá dráha, ktorá preslávila toto malé mestečko ďaleko za hranicami našej vlasti. Po prvých pretekoch 29. a 30. augusta nasledovali každoročne ďalšie a ďalšie. Detské choroby prežívala plochá dráha ešte so škvarovým povrchom aj vďaka nadšeniu desiatok ľudí, ktorí množstvo práce vykonávali brigádnicky. Odmenou im boli úspešné podujatia Striebornej prilby SNP, ktoré rad za radom vyhrával Hugo Rosák, až kým sa v roku 1957 nemusel skloniť pred Rudolfom Havelkom. Rok 1957 bol prelomový pre žarnovický ovál ešte v inom. Žarnovica bola totiž prvýkrát svedkom medzinárodných pretekov (dovtedy tu jazdili výhradne pretekári z Československa), ktoré priviedli do malého mestečka nielen jazdcov z Maďarska, Poľska, Rakúska, ale aj z ďalekého Dánska, či Švédska. A vtedy padol rekord, ktorý dodnes drží, keď preteky videlo 20 000 divákov! Z víťazstva sa tešil svetový finalista Švéd Dan Forsberg.

Na podobnú slávu sa žarnovickí organizátori pripravovali aj v roku 1958. Na štart II. Medzinárodnej plochej dráhy sa postavili okrem československých reprezentantov, medzi ktorými nechýbali ani traja slovenskí pretekári, aj jazdci z Poľska, Švédska a Fínska. A práve reprezentanti poslednej menovanej krajiny spoločne s československými pretekármi hrali prvé husle v boji o víťazstvo. Z toho sa nakoniec tešil trojnásobný majster Fínska a neskorší vicemajster Európy na dlhej plochej dráhe Antti Pajari. Pozrieť sa na preteky prišlo 18 000 divákov a až potiaľto bolo všetko super, ale...

Žarnovica nemala ešte v roku 1958 vodovod a preto bolo normálne, že ľudia pili vodu zo studní. Jedna taká studňa sa nachádzala aj na štadióne. Dnes už nikto nevie presne, na ktorom mieste. S tým, že v Žarnovici nebol v tom čase vodovod súvisí aj fakt, že ľudia v tom čase používali suché záchody, jednoduché latríny. A tretie čo súvisí s našim príbehom je to, že do Žarnovice prišla na návštevu svokra jedného z miestnych obyvateľov, ktorá pricestovala zo vtedajšieho Sovietskeho zväzu a so sebou priniesla aj týfusovú infekciu. Nikto, okrem jej najbližších to ani netušil a tým pádom nenahlásil na úrady. Keďže to všetko sa dialo v blízkosti štadióna a spomínanej studne, dostala sa infekcia do vody.

Ako bolo vyššie spomenuté, preteky sa skončili úspechom fínskeho pretekára a aj úspechom organizátorov, veď 18 000 divákov bola a dodnes je druhá najvyššia návšteva na žarnovických plochodrážnych pretekoch. Do toho akurát vtedy bol mimoriadne teplý 11. máj a všetko sa zdalo v poriadku. Menšou chybičkou na strane organizátorov bolo, že sa nepostarali o dostatočné množstvo pitného režimu a tak mnohí návštevníci, medzi nimi aj jazdci, pili vodu zo spomínanej studne. Čo nikto z nich netušil, voda v nej bola infikovaná týfusom. Následkom bolo množstvo ľudí nakazených týfusom. Ako si na to spomínal po takmer 50 rokoch jeden z pretekárov vtedajšej čekoslovenskej špičky Alois Jarolím? "Na tie preteky v Žarnovici si veľmi dobre pamätám. Bola tam vtedy poriadna horúčava. Nebolo tam nič na pitie, tak nám na občerstvenie nosili vodu z nejakej studne. Pili sme ju všetci, i väčšina pretekárov. Po pretekoch večer bolo slávnostné zakončenie, urobili tam pre nás veľkú oslavu. Jedenia a pitia bola spústa. Tak sme tam s Martinčíkom zostali cez celú noc. Ako sme mohutne oslavovali, tak nám nakoniec nič nebolo, asi sme to tou pálenkou všetko spálili, dezinfikovali. Ale Ostraváci, Venglář a Dušánek išli hneď po pretekoch domov, tak tí to dostali a dosť dlho sa z toho liečili. Ochorel aj Franta Volavý, ten tam síce ostal s nami, ale našiel si tam nejakú ženskú a s ňou sa vytratil, takže tiež dostal týfus a časť sezóny nejazdil," zaspomínal si v tých pretekoch 6. najlepší Alois Jarolím pre Speedway Info ešte v roku 2003. 

Spomínaná situácia mala ďalekosiahle následky. Okrem týfusom nakazených divákov a pretekárov sa nakazili aj niekoľkí účastníci futbalového zápasu, ktorý sa hral krátko na to. Žarnovická plochá dráha tak už vo svojich prvých rokoch dostala poriadnu ranu. Na tri roky bola prerušená činnosť a utíchli plochodrážne motory. Organizátori však neostali doma so založenými rukami. Na štadióne sa pilne pracovalo. Dráha dostala nové mantinely, pribudlo nové štartovacie zariadenie, okolo dráhy sa vybudovali vyvýšené divácke priestory, pribudla budova so sociálnymi zariadeniami, klubovými miestnosťami a najmä parkoviskom plochodrážnych motocyklov na jej terase. Prvými pretekmi po dlhej prestávke bola III. Medzinárodná plochá dráha v roku 1962, ale to je už iná história.

Týfusová epidémia však mala aj jeden prínos pre malé mestečko, bola podnetom k vybudovaniu verejného vodovodu...

Zdroj:speedwayclub.sk
Autor: Martin Búri