Vôňa benzínu či metylu a ricínového oleja miešajúca sa s hukotom motorov, to je neodmysliteľná kulisa života plochodrážneho pretekára. Súperenie v rýchlosti je azda také staré, ako ľudstvo samo. Človek chcel bojovať, súťažiť, vyniknúť nad druhým, poraziť súpera, byť rýchlejší...

Roman na začiatku kariéry ↑

Na pretekoch mu bola častokrát potešením doprovodom dcérka Petra

V spektre  motocyklových disciplín zaujíma plochá dráha veľmi špecifické miesto. Predstavuje totiž úplne iné odvetvie, než motokros, cestné preteky na okruhoch, trial či enduro. Ide vlastne o šprint v priebehu ktorého musí pretekár preukázať odvahu, uplatniť svoj cit s výkonom  motocykla, okamžite riešiť každú situáciu na dráhe a riešiť rýchlu reakciu, pritom sám sebe a svojím súperom dokázať, že rozjazda končí, až  mávnutím šachovnice.

Roman sa narodil 19.februára, pred šesťdesiatimi rokmi v Zohore, ako prvý z troch súrodencov ( Dušan 1962 - 2013, Vladimír, 49 r.), rodičom  Anne a Jozefovi Višváderovým, kde prežil  celé detstvo. Vzorom v motoristickom napredovaní mu bol strýc Ján,-(zakladateľ a prvý jazdec v r. 1961 na ľade zohorského rybníka „Hubočina“ - pozn. autora), ktorý aktív-ne pretekal. Roman s Dušanom, už ako 6-roční “šarvanci“ brázdili zohorským chotárom na upravenom  pionieri či mopede v lokalite „Na pískoch“. V dielni si spoločne prerábali  staršie motorky podľa ich  vkusu, zháňali náhradné diely k vylepšeniu, pre jazdu terénom.

Bratská trojica Višváderovcov-  zľava Vladimír, Dušan a Roman ↑

Postupne ako šiel čas, sympatické 13-ročné zvedavé, kučeravé chlapča sa hlbšie zaujímalo o motory dvojkolesových tátošov obutých do drapákov s upravenými blatníkmi a riadidlami na jazdu v ľavotočivom zohorskom ovále. Vnímal ich zatiaľ ako fanúšik na jednotlivých pretekoch. Počas štúdia na odbornom učilišti strojárskom v Bratislave - 1976-1979, sa vyučil za automechanika, kde zároveň využil možnosť získať „vodičák“ pre skupinu motocykel. Plochodrážny šport bol resp. je svojím spôsobom rodinnou disciplínou. Zaujímavosťou bolo, že Romana to od začiatku tiahlo skôr k motokrosu, ale nakoniec sa začal venovať plochej dráhe, pretože v dedine vznikol plocho-drážny štadión. Láska k oválu ľavotočivých zákrut ovplyvnila po vzore strýca celú  jeho aktívnu mladosť. Malo  to asi logiku, veď motorizmus bol ich rodinnou záležitosťou.

Je veľa príkladov - „sága rodu plochodrážnikov“ Vernerových (Miloslav, Václav a Ján), Eliášových (Laco „st.“, Štefan či Laco „ml.“), Danihelových (Ivan a Ján), Rybanský (Miroslav a Dušan), Kasperových (Ján a Antonín) a VIŠVÁDEROVÝCH ( Roman, Dušan a Vlado). 

Deň čo deň, celé hodiny v spoločnosti starších motoristov tajne veril, že aj on raz bude sedlať plochodrážny motocykel, ako od neho starší pretekári, ktorí v tých časoch triumfovali - ako boli Ladislav Eliáš, Jozef Tóth, Ivan Danihel, Miroslav Rybanský, ako i Václav či Miloslav Wernerovci a mnohí ďalší. Ako sa neskôr ukázalo, práve zohorský Automotoklub a plochodrážny štadión, motocykle tejto disciplíny rozhodujúcou mierou ovplyvnili jeho životné rozhodnutie stať sa plochodrážnym pretekárom. Najskôr skúšal jazdiť, na čom sa dalo. Časom  však zistil, že najschodnejšia cesta  k aktívnemu a súťažnému pretekaniu  vedie cez miestny Zväzarm. Čo sa Roman dozvedel z pretekárskeho kumštu od druhých, to už nikdy nezabudol. Až v roku 1977 si Roman zaobstaral od kamarátov prvý plochodrážny moto-cykel, na ktorom spočiatku  trénoval  a zdokonaľoval techniku jazdy. So svojou „Višváderovskou“ silnou vôľou a vždy dobrou náladou robil všet-ko,  k dosiahnutiu  svojho  predsavzatia. Metyl mal takmer v krvi.

Ani sa to nezdá ako ten čas letí, keď Roman sa  po prvýkrát  v r. 1978 postavil na štart pretekov celoštátnej II. ligy v Kopřivnici ako 18- ročný!! Zohorský tím reprezentovalo družstvo: Jaroslav Drahoš, Štefan Eliáš, Jiří Krátky, Oldřich Jirák a Roman Višváder, ktorý v tom čase ešte ako talento-vaný junior doplnil zostavu zohorských vrstovníkov. Na túto udalosť si Roman spomína s odstupom času nasledovne: „Do Kopřivnice som cestoval žigulíkom so Štefanom Eliášom. Ak som už dostal dôveru, resp. bol nominovaný na môj prvý štart, bojoval som ako najmladší „bažant“ o majstrovské body, tak aby som nesklamal hlavne tých, čo ma vybrali. Bojoval som zo všetkých síl. Motocykle celému zohorskému družstvu sa viezli nákladnou Aviou, ktorú sme po príchode bezpečne odstavili v Kopřivnickom areáli. Ráno pri vstávaní, sme sa nestačili čudovať, koľko napadlo snehu. Motorky na ložnej ploche Avie obsypané snehom, samozrejme navlhnuté, ťažko sa štartovali." Dráha so šmykľavým povrchom, postupnými jazdami sa viac rozbrázdila, pretekári absolvovali počas jázd tzv. povinný bahenný kúpeľ. Roman dodnes nezabudne, ako ho v rýchlosti do prvej zákruty „rozhádzalo“, vrazil do mantinelu, našťastie ten pád dopadol pomerne dobre - bez úrazu. Vstal a odišiel do depa. Motocykel bol totálne zničený - pokrivený, nepojazdný. Do druhej jazdy si požičal motorku od Oldy Jiráka, kde v jednotlivých kolách držal tempo i dobrú pozíciu. Čo nik nepočítal a netušil ani v najhoršom sne, keď v tom istom mieste dráhy Roman opäť vrazil do mantinelu a jazdu nedokončil. Cestou domov v žigulíku riadne doráňaný sa nemohol ani pohnúť.

Boje o druholigové body pokračovali opäť v ďalšom kole v Zohore.

Výkonmi prekypoval najmä  skvele jazdiaci Jaroslav Drahoš - získal 19. bo-dov, Štefan Eliáš  a po ich boku talentovaný junior Roman Višváder. Tento team v domácom podujatí nepoznal horkosť porážky. Medzi seniormi zažiaril ako blesk z modrého neba, aj keď začiatky mal  ťažké, lebo svoju pozíciu si musel kvalitnými  výkonmi vybojovať.

Roman mal vždy okolo seba výborných mechanikov - bratov Vladimíra, Du-šana ale i Tibora Pružinského, či i ďalších kamarátov, ktorí pomohli pozháňať náhradné diely, aby bol  jeho stroj vždy dokonale pripravený, postaviť sa na štart. Motocykel si vždy s chuťou  po tréningoch v dielni vlastnými rukami udržoval, vylepšoval. Bol doslova fanatikom do oceľového „koníčka“. Žil pre  motoristický šport, obetoval mu takmer všetko, pretože v ňom videl životný cieľ a poslanie... Chlap ako hora, ruky ako lopaty veterných mlynov a v nich sila ako medveď. Najväčšou oporou mu boli bratia Dušan a Vladimír, ktorí ho sprevádzali  na každom podujatí, popritom i oni jazdili, aby zbierali majstrovské body v pretekoch. V sezónach jeho aktívnej kariéry  bol Roman ako zo „železa“. Dokázal prekonať únavu a vždy mal dostatok síl na to, aby bol na trati najlepší - jednoducho neprehliadnuteľný. V Zohore prežíval slávne i smutné, či  menej úspešné chvíle...

Raz darmo plochodrážny šport, si vyžaduje mužov s oceľovými nervami. „Ten kto nemá tento šport rád, veru by to nikdy nemohol vykonávať“ – zmienil sa  v rozhovoroch s priateľmi. Dnes s odstupom  času môžeme len v spomienkach potvrdiť a konštatovať, že tam, kde Roman  súťažil fanúšikovia mu tlieskali. Správny pretekár však nemôže rátať ako matematik. S neúspechmi sa vždy dokázal vyrovnať. Tie postihli aj postihnú každého, kto šport vykonáva...

Zohorskí  plochodrážni pretekári z roku 1980

Zľava: Roman VIŠVÁDER,  Ján  Ďurica,  Miloš  Pelikán,  a Jiří  Krátky

 

Najlepšie spomienky počas kariéry sa pre Romana viažu na  sezónu 1980....

Po narukovaní Jaroslava Drahoša - vynikajúceho zohorského pilota na vojenčinu, úspechy zohorskej plochej dráhy naďalej pokračovali.Tieto dosahovali ďalší kluboví borci okolo už skúsenejšieho Romana.

Darilo sa trvale získavať body v seriály Majstrovstiev Slovenska, II. plochodrážnej lige. Preteky dvojíc na ovále v Liberci sa stali korisťou pre Romana a team AMK Zohor. V prebiehajúcej sezóne následne  i v Pardubiciach - na „svetovej“ dráhe úspešne zažiaril v pretekoch o  Zlatú stuhu, ktorá je takým „predkrmom“  fanúšikov  v deň konania  tradičnej Zlatej prilby. Romanovo súperenie na ľavotočivých ováloch malo ešte jedno zaujímavé pozadie. Mal možnosť jazdiť s takými osobnosťami plochodrážnikov zvučných mien  bývalej  ČSSR akými boli - Miloslav Špinka, Antonín  Šváb, Miloslav Verner, Aleš Dryml, či Petr Ondrašík, Jozef Tóth, Zdeno Vaculík  a ďalší ...

Vždy sme sledovali jeho koncentrovanú jazdu v koženej kombinéze, ako používal ľavú nohu ako klznú podperu, ktorá bola vyvažovacou súčasťou rýchleho stroja.

↑ Technická jazda Romana Višvádera  počas pretekov  na zohorskom ovále  pri prejazde zákrutou - činnosť  ľavej nohy s  klznou podperou....

V zelenej rovnošate -  iba na  určitý čas ... 

Medzníkom v jeho bohatej plochodrážnej kariére bolo, keď po úspešnej sezóne na jeseň 1980 obdržal, ako každý zdravý mládenec, povolávací rozkaz do vojenskej rovnošaty na 730 dni, do kasární Lipníka n/Bečvou Bolo to obdobie, ktoré Romana dokonale  vytrhlo resp. vykoľajilo dovtedy zo zabehnutého životného pretekárskeho  rytmu. V kasárňach na Hanej si odkrútil, pre neho pomerne netradičný mesačný prijímač. 

Na preteky  v sezóne 1981 v  sedle plochodrážneho stroja musel  s veľkou nevoľou zabudnúť. Ale i tak „v zelenom“ sa  pohyboval okolo moto-rov, iba keď v dielňach servisoval autá či motorky pre kasárenské účely. Preteky resp. informácie o plochodrážnych pretekoch  mohol sledovať iba v dennej tlači či televíznych novinách. Pri opušťákoch či dovolenke nemohol chýbať  na zohorskom ovále na tréningoch, v kolektíve kamarátov. Láska a veľká túžba k pretekaniu  nakoniec zvíťazila, keď sa rozhodol opustiť kasárne v Lipníku n/B. a podpísal nábor na ťažkú prácu v baniach Jána Švermu v Ostrave, čo bolo jediné východisko, aby nestratil kontakt s pretekaním na plochodrážnom stroji.

Na určitý čas teda opustil i rodičovský dom v Zohore, aby v prechodnom pobyte v Ostrave, mohol chodiť do práce fárať „čierne zlato“ a popri tom po víkendoch s priateľmi cestovať na preteky ľavotočivých zákrut, na ktoré aj napriek ťažkej práci počas týždňa  nezanevrel...

Po vypršaní vojenskej základ. služby už Roman začal v pohode pretekať do sýtosti v zohorskom Automotoklube. Súťažil v seriáli M-SR ako i  II. plochochodrážnej lige, kde  súperili  o body najmä so žarnovickými borcami. V nasledujúcej sezóne 1983, sa v klube zvýšila kvalitná konkurencia ktorú tvorili  Roman a  Dušan Višváderovci, Tibor Pružinský a Jaroslav Drahoš ale i ďalší: výsledkami  boli prínosom zviditeľnenia  zohorského AMK - Václav Milík, Anton Blusk, Miroslav Bačík,  Ľubomír a Ján Ďurica, „břeclavák“ Oldřich Řezníček. Neskôr Roman, už ako veterán, počas 10 sezón trvale brázdil  plocho-drážne ovály a  zbieral jeden  úspech za druhým... Nezabudnuteľným sa mu stalo podujatie  v Rakúsku - na okruhu Natschba-chu, kde si po nešťastnom páde zlomil kľúčnu kosť, čoho následkom bola dlhšia doba liečenia. Vo výsledkových listinách či celkových štatistikách dodnes figuruje ako známy  plochodrážnik, vyhľadávaný spoločník - jednoznačne  výrazná  a nezabudnuteľná persóna z AMK ZOHOR.

K životnému jubileu oslávencovi Romanovi želáme hlavne veľa pevného zdravia do ďalších rokov, ku gratulácii sa pripája celá rozvetvená rodinka, hlavne manželka a dcérky, vnúčatá množstvo známych priateľov, fanúšikov ako i vedenie  Slovenskej motocyklovej federácie či žarnovický Speedway klub.

   Bratská trojica  Višváderovcov – Roman, Vlado a Dušan ↑

Klubové pôsobiská: 1977 - 2008 - AMK  Zohor -  od r.1984  tréner - manažér AMK Zohor

 

Motocykel: JAWA - dvoj ventil OHC a ESO

 

Úspechy v športovej kariére:
- 1978 - 3. miesto II. ligy

 

             -  semifinalista  MS Juniorov

 

             - účastník memoriálu Laca Eliáša

 

- 1979 - vyhlásený za najlepšieho  jazdca „juniorov“- II. liga

 

- 1980 - 3. miesto II. liga

 

             - 5. miesto MS Juniorov

 

             - finále M- ČSSR juniorov - 9. miesto

 

               - účastník memoriálu Laca Eliáša

 

             - M SR dvojíc  6. miesto

 

- 1982 - 5. miesto II. liga

 

             - 5. miesto MS Juniorov

 

               - účastník memoriálu Laca Eliáša

 

             - M SR dvojíc

 

- 1984 - pretekár v  kategórie Veterán - do roku 2008 ( už ako 47- ročný !!!)

 

- 2002  - Majstrovstvá Rakúska (veterán) - 2. miesto

 

- 2005  -Majstrovstvá SR (v Žarnovici) - veterán - 2. miesto

 

Roman  s  dcérkou Petrou, ktorá bola pravidelnou účastníčkou - fanynkou  pretekov

Autor článku: Kamil Somorovský