Posledný deň rally po dlhom prejazde som prišiel na starú známu pláž kde od od počiatku založenia tejto rally, vtedy Rally Paríž – Dakar sa každoročne jazdí okolo oceánu s cieľom pri Ružovom Jazere posledná rýchlostná skúška. Tam už čakali opretí v tieni o auto Mirka Zapletala Maťo, Ullevalseter a Ceci. O dve hodiny sa malo odštartovať. Pred štartom ešte spraviť spoločnú fotografiu a mohol prijsť hromadný štart. Vôbec som sa nehnal, už som nič neriskoval, a aj tak sa mi zdalo že moja motorka nestačí rally špeciálom. A oproti minulým rokom sa mi tentokrát pády úplne vyhli. Okrem nôh, ničím som sa za celú rally zeme ani nedotkol tak som nechcel fakt už nič pokaziť. A v cieli sa mi zdalo, že som ešte vo väčšej pohode ako pred štartom. Ani zdravotné problémy ma nepostretli. Prechladnutie ťahajúce sa od prvého mrazivého bivaku zažehnala pár pilulkami pani doktorka Carol. A ani s motorkou som nemal absolútne žiadne problémy. Jedine vymeniť olej, filtre, gumy, mousse a dotiahnuť špice. A menil som raz rozetu, lebo som išiel na hliníkovej a po polke rally už boli zuby riadne opotrebené. Ešte sa vyhnúť navigačným kiksom, z ktorého jeden bol absolútne generálny, mohlo to byť lepšie. No toto všetko patrí k rally. Aj to že k výsledku nám dopomohlo vypadnutie viacerých dobrých jazdcov, či už pre poruchu motocyklov, alebo kôli zraneniam. Rally nie je šprint ale je to hádam najkomplexnejšia motocyklová disciplína pri ktorej jazdec musí sledovať a spracovávať množstvo informácií, a zároveň ísť tak aby stíhal navigovať, sledovať rýchlosť v zónach so speed limitom, počúvať motor aby ho zbytočne netýral. A po dojazde etapy pripraviť motorku a seba na tú ďalšiu. A hlavne jazdec musí mať spoľahlivý a zodpovedný doprovod ktorý vo veľa veciach musí myslieť aj za jazdca. A toto všetko som na tejto rally mal. Zuzka - Zůza Nováčková sa perfektne starala aby som bol pripravený, aby som mal všetko čo treba so sebou, starala sa o colné záležitosti, styk s organizátormi, robila mi roadbook, do ktorého som sa ale niekedy pozabudol pozrieť, chodila na brífingy a referovala čo treba a aké sú zmeny, starala sa o občerstvenie. A svojou prítomnosťou neuveriteľne stmeľovala kolektív a postarala sa o to že nás mali všetci radi a všetci boli radi že môžu s nami stráviť zopár pekných okamihov. Či už organizátori alebo iné teamy. Chalani od Valtra, Tomečka, Zapletala, Vlada Kušniera, Ullevalsetera, Ceci. S tymi sme boli neustále v kontakte, ruský Troyka Team ani nespomínam. Napríklad aj ruský Kamaz známy svojou uzavretosťou. Prišli medzi nás posledný deň aj s fľaškou šampanského. O druhej v noci nás zavolali k sebe a Zuzku dokonca posadili za volant závodného Kamazu. Všetko je zdokumentované. Ďalej Peťo. Veľakrát aj s pomocou Maťovho Jožka sa staral zase o moju motorku. Večer pred spánkom som ju mal vždy v perfektnom stave. Maťo sa zas postaral o celú logistiku, hotely, a tak. 
A ešte k organizácii rally. Ako vždy perfektná. Tu v Afrike sa predovšetkým preferuje športový duch. Nikdy si organizátori nedávali a nepropagovali prívlastok ako „najdlhšia, najnáročnejšia a najlepšie zorganizovaná a podobne.“ Ale stále sa snažia držať odkazu Thierre Sabina ktorý túto rally založil. Darmo sa v Amerike jazdí Dakar, nikdy to nebude rally taká ako si to zakladateľ želal. Tu v Afrike sa jazdí množstvo piesku, dunových polí, planín a ciest ktorá ani nie je vidieť a predsa si ich treba vydedukovať a držať. Rozhoduje navigácia a hlavne duny, kde zapadne raz jeden, raz druhý. Také duny ako v Mauretánii hádam nikde nenájdete. Znenazdajky sa prepadnete a ste ponorený ako do vody. A že nie je najdlhšia? Ak sa počítajú asfaltové cesty tak nie. Stačí sa ale pozrieť aká je celková dĺžka rýchlostných skúšok a aká je náročnosť. A stačí pozrieť na čas víťaza Dakaru a víťaza Africa Eco Race. A porovnať. A nemyslite si že taký Sella je oveľa pomalší ako Sunderland. A to nehovorím o dunách, ktoré sa jazdia niekedy tretinovou rýchlosťou, aj menej v porovnaní s pistami. Pohoda v bivaku sa u oboch rally nedá ani porovnať. Presne v duchu odkazu Thierre Sabina – na trati si nedarovať ani sekundu ale v bivaku byť s každým kamarát. Či s organizátormi, či mezi sebou. Posledné tri roky sa juhoamerický Dakar potýka s neustálymi problémami. Začalo to tým ako Peru a Čile odmietlo finančne prispievať organizátorovi. Ten bol nútený hľadať iné regióny kadiaľ by viedol trate. No myslím že nemusel, no hľadal v iných krajinách len finančné zdroje. A prišli na rad Bolívia, Paraguay a znova Argentína, kde je namotaná najväčšia časť trate. No a to prinieslo problémy. Klimaticky stabilnú púšť Atacama v Čile a celé Peru vystriedali dažďami zaťažované kraje Argentíny, Bolívie. A to si zase vynútilo improvizácie. Skrátenie rýchlostných skúšok je to najmenšie zlo ale vypustenie celých dní, to už vtedy nastávajú veľké problémy. Najmä ak sú bivaky a celá infraštruktúra rally pod vodou. A spojovacie cesty poškodené dažďami a zosuvmi. A z toho pramení aj nervozita jazdcov, doprovodu. No Dakaru v Južnej Amerike nemožno uprieť viac vecí. Je to najmedializovanejšia a tým pádom najprestížnejšia rally pri ktorej úspech znamená veľký záujem sponzorov. 
Takú medializáciu si Africa nemôže dovoliť. Napríklad pred dvoma rokmi ju vysielal aj Eurosport, no zistilo sa že by to bolo pre organizátorov stratové. Pre nás na Slovensku je to škoda, lebo TV stanice kde sa Africa vysiela /predovšetkým Motors TV/ je pre väčšinu nedostupný, aj keď svojho času to malo v ponuke aj Magio. Namiesto toho teraz uprednostňujú aj 20 staníc s futbalom. A je to škoda.
Takže môžem povedať že tohtoročná, vydarila na jedničku. A to bez ohľadu na to aké boli výsledky. Tie už boli len tou povestnou čerešničkou na torte.